NAJDÔLEŽITEJŠIE JE, ŽE MÁŠ VEĽKÉ SRDCE SCHOPNÉ MILOVAŤ

            Osemročný Patrik sa vrátil zo školy s plačom, pretože naňho spolužiaci pokrikovali: „Ty mongoloidný debil!“ Mama ho utešovala: „Patrik, ty si náš chlapček a my ťa máme veľmi radi. Keď si bol úplne maličký, ešte u mňa v brušku, mal si takú chorobu, pre ktorú nemôžeš rásť ako ostatní. Sám dobre vieš, že ti robí problémy uviazať si šnúrky, zísť zo schodov alebo naučiť sa čítať. Ale to všetko nie je dôležité. Najdôležitejšie je, že máš veľké srdce, ktoré dokáže milovať. Ty nás máš rád takých, akí sme a my ťa máme radi takého aký si a máme z teba veľkú radosť!“

            Deti, ktoré nadávali Patrikovi do debilov, nevedeli, čo hovoria. Možno im dovtedy nikto nepovedal, že vo svete žijú aj postihnuté deti, ktoré sú pre svoje postihnutie iné ako zdravé deti. Možno im nikto dovtedy nevysvetlil, že tá „inakosť“, ktorá hneď udrie do očí, nie je v ľudskom živote to najhlavnejšie, pretože im nebráni mať veľké srdce schopné milovať. Lebo omnoho vážnejšie, čo môže človeka v živote postihnúť, nie je nedostatočná inteligencia alebo neobratnosť, ale nedostatok lásky.

            Budovať s našimi deťmi civilizáciu lásky je nevyhnutnosť. Budujeme ju s nimi i vtedy, keď ich učíme mať úctu i voči tým, ktorí sa vymykajú vžitým normám, a preto iných obťažujú alebo znepokojujú. Je na každom z nás, ako sa bude rozvíjať naša spoločnosť. Či to bude spoločnosť, kde bude vládnuť strach a neistota – kde všetci „slabí“ môžu očakávať selekciu z rúk „silných“, alebo to bude spoločnosť, ktorá bude vzdorovať najrôznejším vlnám.

                                                                       (z knihy Christine Ponsardovej: Viera v rodine)